Pátranie po tom, odkiaľ sa takéto emócie
u profesionálov berú a či im možno dôverovať, sa spája s celkovým hodnotením situácie.
Ako sa ukazuje na základe výskumov, emócie majú potenciál prinášať človeku
informácie o ohľadne úlohy, či problému, ktorý rieši, čo platí aj
v profesionálnom živote. Emocionálna odozva môže reagovať na niektoré
vnímané aspekty problémovej situácie. Dokonca môžu profesionálovi pomôcť pri
pochopení situácie, či pri identifikácii kľúčov, ktoré následne môžu pomôcť pri
hľadaní riešenia. Výhodou emócií je ich spontánnosť a rýchlosť, často
predbiehajú kognície a preto môžu byť cenným nástrojom najmä
v situáciách, kde je potreba rýchleho rozhodnutia. Napr. zasahujúci
požiarnik sa pri rozhodnutí či prebehne cez nejakú nebezpečnú prekážku môže
riadiť svojou obavou, ktorá mu radí, že je to príliš nebezpečné, pričom
racionálne analyzovať, či je prekážka naozaj taká nebezpečná a či je možné
ju prekonať, by trvalo príliš dlho a bolo by to neefektívne. Dá sa
povedať, že prežívané emócie majú potenciál integrovať kognície ohľadne
problémovej situácie do celkového postoja, ktorý môže byť vyjadrený práve prevládajúcou emóciou. Tá potom
prirodzene ovplyvňuje aj proces rozhodnutia. V predchádzajúcom príklade
veliaceho vojaka je možné povedať, že silná emócia nebezpečenstva v tomto
prípade reagovala na celkovú tendenciu vyhľadávať informácie súvisiace
s úlohou (v tomto prípade bezpečne sa dopraviť na miesto určenia), a
poskytla integráciu rôznorodých vnemov a informácií, ktoré boli
v danej situácii percipované. Takýmto spôsobom sa mohla stať dôležitým
kľúčom, ktorý vojaka viedol pri rozhodnutí, a to aj napriek tomu, že
v danej situácii nedokázal rozanalyzovať integrálnu emóciu na jednotlivé
percepcie a čiastkové informácie, ktoré ju vyvolali (t.j. neuvedomoval si
konkrétne znaky nebezpečenstva).
Dôležitou
otázkou je však aj to, či je možné emóciám v profesionálnom živote veriť
a považovať ich za dôveryhodné zdroje informácie. Teda či profesionálov
emócie nemôžu pomýliť tak, ako to poznáme z bežného života. Doterajšie výskumy a teórie naznačujú, že sa tak môže stať najmä
z dvoch dôvodov. Prvým je nedostatok skúsenosti. Aj emócie sa totiž „učia“, to znamená, že
emocionálne reakcie sa vytvárajú na základe našich predchádzajúcich skúseností.
Ak nejaká situácia obsahuje prvky, ktoré vedú k negatívnym výsledkom,
negatívne emócie spojené s výsledkami sa uložia v pamäti
a poskytujú základ pre budúce reakcie. Kumulácia skúseností
v profesionálnom živote spresňuje emocionálne reakcie a tie potom
adekvátnejšie reagujú na riešený problém. Naopak, nedostatok skúseností môže
viesť k reakciám, ktoré realitu problému neodrážajú presne, keďže
neexistuje dostatočná skúsenosť emócií s problémom. Ak sa takéto emócie
stanú základom pre rozhodovací proces, môžu viesť k nesprávnym
rozhodnutiam a omylom. Druhým
dôvodom je neschopnosť regulovať svoje osobné emócie, najmä negatívneho
charakteru. Napr. u úzkostného človeka možno pozorovať spontánnu tendenciu
k objaveniu sa negatívnych emócií v rôznych situáciách, napr. taký
človek môže mať pocit ohrozenia aj v situáciách, kedy nehrozí žiadne alebo
len malé nebezpečenstvo. Takto sa
objavujú emócie, ktoré nemajú priamy súvis s problémovou situáciou, ale
skôr odrážajú subjektívne nastavenie daného človeka. Môžu však, najmä pri ich
vyššej intenzite, ovplyvňovať percepciu situácie a viesť človeka
k neadekvátnym rozhodnutiam. Tento efekt môžu mať niekedy aj pozitívne
emócie, napr. pri prílišnom pozitívnom vzrušení pochádzajúcom napr. z dlho
očakávanej profesionálnej akcie, môže človek podceňovať riziko. Ako kľúčová sa
tu ukazuje schopnosť regulácie emócií, ktorá dáva človeku schopnosť tlmiť
nevhodné emócie a selektovať tie, ktoré pre relevantné pre porozumenie
situácie.
Ak to teda zhrnieme, emócie môžu
hrať u profesionálov dôležitú úlohu, najmä ako sprostredkovateľky informácií
o rôznych aspektoch problému. Podmienkou ich adekvátneho uplatňovania
v profesionálnom živote je však dostatok skúseností a schopnosť
emocionálnej regulácie na strane profesionála. Ani v takom prípade však
nie sú racionálne informácie akýmsi zbytočným príveskom. Emócie a kognície
sa totiž v procese rozhodovania navzájom dopĺňajú a tvoria spoločný podklad
pre analýzu situácie a pre adekvátne profesionálne rozhodnutie.
Doc. Peter Halama, PhD.
Autor je výskumným pracovníkom
na Ústave experimentálnej psychológie SAV,
prednáša na katedre psychológie FF TU
prednáša na katedre psychológie FF TU